Týranie v rodinách... Či už psychické alebo fyzické, stále rovnako nepochopiteľné, odporné, hrozné.. Hoci sa o tom veľa nehovorí, aj tu žijú deti, ktoré rodičia týrajú tým svojím zaručeným spôsobom.
Takéto dieťa je vystavované neustálemu tlaku rodičov, ktorí si nájdu akýkoľvek spôsob na poníženie svojho dieťaťa. Čo som vlastne urobila alebo urobil, keď sa ku mne takto správajú? Ako to mám napraviť? Prečo ma neľúbia? Čo mám urobiť, aby ma aspoň trochu ľúbili? To sú otázky, ktoré si dieťa kladie a nenachádza na ne odpoveď. Veď ako by aj mohlo, keď je presvedčené, že otec alebo mama má určite dôvod na toto kruté ponižovanie?
Dieťa postupom času prestáva hľadať odpovede. Každodenné bitky alebo psychické týranie sa stávajú samozrejmosťou. Nahovára si, že si to zaslúži. Prestáva si vážiť samo seba a uzavrie sa do svojho vnútorného sveta. O jeho pocitoch a krutej bolesti mnohokrát nevedia ani najlepší kamaráti. Hanbia sa zdôveriť aj tým najbližším. Majú strach, že ich odsúdia aj oni.
Nevyhľadajú pomoc ani u učiteľov či profesorov zo strachu, že zradia vlastných rodičov, že urobia niečo zlé. Boja sa, že takto rozbijú rodinu, ktorá však v podstate ani neexistuje.
Okolie o tomto obrovskom probléme vo väčšine prípadov ani nevie, dieťa to neprizná. Ako sa však skončí táto životná dráma dieťaťa? Zo všetkého sa obviňuje, tento pocit v ňom zasadili rodičia. Rozhodne sa vziať všetko do vlastných rúk. V utrápenej hlavičke, skaličenej duši a srdci rozbitom na malé kúsky sa zrodí myšlienka samovraždy. Myslí, že tak všetko vyrieši, že rodičom len prekáža a ono predsa nechce byť naveky len prekážkou.
A tak si toto úbohé dieťa úplne zničí život, i keď ho možno čakala nádherná budúcnosť plná lásky. V prípade, že tento pokus sa mu, našťastie, nepodarí, skončí na psychiatrii, okolie ho odsúdi. Veď napokon, určite je to blázon, keď si chcel alebo chcela vziať život.
Podľa mňa je toto obrovský problém našej spoločnosti, ktorý treba začať čím skôr riešiť. Myslím, že v našej blízkosti sa nachádza priveľa takýchto detí. Ale ktoré z nich sa vám k tomu priamo prizná? Ktoré z týchto detí má takú veľkú odvahu, aby priznalo a otvorene hovorilo o tom, ako mu rodičia ubližujú? Žiadne, odmalička žije s pocitom viny, ktorý z jeho srdca len ťažko vytrhneme.
Možno si myslite, že ani neviem, čo vlastne píšem. Mýlite sa, viem, čo hovorím. Poznám totiž pocity týchto detí. Moja najlepšia kamarátka prežíva toto trápenie každý deň už zopár rokov. Nechápe, prečo ju otec neľúbi aspoň spolovice tak, ako ľúbi jej súrodencov. Hlboko v jej srdci zasadil pocit viny za hádky jej rodičov, za všetko zlé., čo sa u nich doma deje. Stálo ju to priveľa síl, kým sa rozhodla prehovoriť. Utiahla sa do seba, jej život bol až donedávna sprevádzaný plačom. Áno, aj ona patrí k tým, ktorí chceli umrieť, ale prišiel človek, ktorý ju presvedčil o tom, že ona nemôže za všetko zlo sveta. Nemôže za to, že jej otec je taký, aký je, že si potrebuje na nej dokazovať silu svojej osobnosti. Že jej potrebuje ukázať, aká je ona psychicky slabá. Otec ju takmer doviedol k samovražde, ale tento človek jej ukázal krásu života a prinútil ju žiť. Dnes je z nej silná osobnosť, jej sebavedomie neohrozí nikto, žije... a to je hlavné.
Práve prostredníctvom tohto článku sa chce poďakovať chlapcovi, ktorý ju naučil vážiť si samu seba. Z hĺbky srdca mu ďakuje za všetku lásku, ktorú jej dal, za trpezlivosť, ktorú mal na to, aby ju presvedčil o tom, že nie všetci ľudia sú zlí a chcú jej ublížiť, že mu môže veriť. Aj keď je ich vzťah len minulosťou, nikdy nezabudne na to, že ju naučil dôverovať ľuďom a hlavne samej sebe.
Poobzerajte sa okolo seba, možno niekto potrebuje vašu pomoc. Možno je to váš najlepší kamarát a vy o tom ani neviete. Vyčítate to z jeho utrápeného pohľadu plného bolesti a samoobviňovania. Stačí sa len dobre pozrieť a možno práve vy budete záchrancami mladého ľudského života, ktorý sa zdal byť takým bezvýznamným...
